Prvá svätá prijímanie je výnimočná udalosť nielen pre dieťa, ale aj pre rodičov. Niekoľkomesačné prípravy, očakávanie a nakoniec samotný moment prijatia sviatosti vyvolávajú silné emócie. Celá situácia sa komplikuje a spôsobuje ešte väčší stres, ak sú rodičia rozvedení. Väčšina ľudí sa v takom prípade zamýšľa nad tým, ako všetko zorganizovať a ako pripraviť dieťa na taký dôležitý deň, keď žijú oddelene. Prvá svätá prijímanie dieťaťa a rozvod rodičov – nižšie vyvracame všetky pochybnosti a odpovedáme na najčastejšie kladené otázky.
Môže dieťa prijať prvé sväté prijímanie, ak sú rodičia rozvedení?
Mnohé rozvedené páry sa ešte pred začiatkom príprav na prvé sväté prijímanie pýtajú, či ich dieťa môže vôbec prijať tento sviatok. Hoci sa odpoveď zdá byť zrejmá, pochybnosti sa objavujú prakticky vždy. Cirkev jasne zdôrazňuje, že rozvod rodičov nie je prekážkou, ktorá by dieťaťu bránila v prijatí prvej svätej prijímania. Svätý príjem sa predsa udeľuje mladému človeku, nie rodičom, a najdôležitejšia je viera dieťaťa a jeho primeraná príprava na celú udalosť.
Môžu rozvedení rodičia pristúpiť k svätému prijímaniu spolu s dieťaťom?
Podľa tradície sa počas omše pri príležitosti prvého svätého prijímania k sviatosti pripájajú aj rodičia a krstní rodičia dieťaťa. V prípade rozvedených sa situácia stáva problematickou. Postoj Cirkvi v tejto veci je jasný – rozvedené osoby by nemali prijímať sväté prijímanie. Tieto zákazy sú podložené tak Svätým písmom, ako aj kánonickým právom. V Biblii môžeme naraziť na nasledujúce texty:
– v piatej kapitole Evanjelia svätého Matúša čítame: „Bolo tiež povedané: Ak niekto chce prepustiť svoju manželku, nech jej dá rozvodový list. Ja vám však hovorím: Každý, kto sa rozvedie so svojou ženou – okrem prípadu smilstva –, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme rozvedenú ženu, dopúšťa sa cudzoložstva.“
– V Prvom liste Korinťanom svätého Pavla je napísané: „Tým však, ktorí pretrvávajú v manželských zväzkoch, prikazujem nie ja, ale Pán: Žena nech neopúšťa svojho muža! Ak by sa však od neho odlúčila, nech zostane sama alebo sa zmieri so svojím manželom. Ani manžel nech neodvrhne svoju manželku.
Stojí za to oboznámiť sa aj s kánonom 915 Kódexu kánonického práva, podľa ktorého nemôžu pristupovať k sviatosti Eucharistie osoby, ktoré „trvajú v otvorenom ťažkom hriechu“.
K situácii rozvedených osôb v kontexte svätého prijímania sa vyjadril aj Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii „Familiaris consortio“. V nej sa uvádza, že Cirkev na základe Svätého písma nepripúšťa k svätému prijímaniu rozvedených osôb, ktoré uzavreli nový civilný zväzok. Dodajme, že to isté platí aj pre osoby žijúce v neformálnych zväzkoch. Niekedy sa stretávame s názorom, že samotný civilný rozvod nemá kanonické dôsledky. Toto sa interpretuje tak, že keďže civilný rozvod z hľadiska katolíckej cirkvi nespôsobuje zánik manželstva, rozvedené osoby môžu pristupovať k svätej prijímaniu. Samozrejme, v okamihu, keď má niektorá zo strán nového partnera, situácia sa mení. V praxi väčšina rozvedených rodičov neprijíma sväté prijímanie.
Prvá svätá omša a rozvedení rodičia – ako to vysvetliť dieťaťu?
Keď sú rodičia dieťaťa, ktoré pristupuje k prvej svätej sviatosti oltárnej, rozvedení, z úst dieťaťa zaznie množstvo otázok. Ako teda na ne odpovedať? Stojí za to už niekoľko mesiacov pred slávnosťou úprimne porozprávať sa s dieťaťom a pripraviť ho na túto situáciu. Je nevyhnutné vysvetliť význam tejto udalosti a uvedomiť si, aký dôležitý je tento okamih. Keď sa objavia otázky, prečo rodičia neprijímajú sviatosť, treba staviť na úprimnosť. Povedať dieťaťu pravdu a vysvetliť mu, prečo sa tak stalo, určite ocení. Nezabúdajme však, že treba postupovať citlivo a počas rozhovoru používať také formulácie, ktorým dieťa porozumie. Je dôležité, aby sme pritom dieťa neodradili od Cirkvi.
Treba zdôrazniť, že skutočnosť, že rodičia nemôžu prijať sväté prijímanie, neznamená, že sa nemôžu zúčastniť svätej omše spolu s dieťaťom. Majme na pamäti, že ide o výnimočný okamih pre naše dieťa a do veľkej miery záleží práve na nás, ako túto slávnosť prežije. Preto sa oplatí správať sa k sebe s úctou a v rozhovore s dieťaťom staviť na otvorenosť. Predstierať, že sa nič nestalo, a tvrdiť, že nie je dôvod na diskusiu, je asi najhoršia z možných možností.
